rozHOVORY s múzeom V.

O tvorbe výstavných projektov s Danielou Vaněkovou

Odkedy začína práca na výstave alebo expozícii? Ako sa z myšlienok a prvých ideí kurátori dopracujú až k výslednému výstavnému projektu? Dozviete sa zo zaujímavých odpovedí kurátorky Daniely Vaněkovej.

Keď kolektív kurátorov plánuje tvoriť výstavu, je prvým krokom stanovenie si témy, ktorú bude výstava prezentovať? Ako sa k nej vlastne kurátori dopracujú? V čom sú najväčšie inšpirácie v tomto smere?

Témy výstav vychádzajú z plánov, ktoré si múzeum postaví v istom dlhšom a kratšom časovom horizonte. Zväčša kopírujú jubileá významných školských a pedagogických osobností, dôležité historické udalostí regionálneho alebo celoslovenského charakteru. Čoraz častejšie sa témou výstav stávajú samotné zbierkové predmety, ktoré vystupujú ako artefakty určitej doby. Môže ísť o prezentáciu zbierkového predmetu ako jednotliviny v istom vývojovom rade alebo v kompozícii školského zázemia, akým je trieda, školský kabinet, zborovňa a pod. Výber témy, teda  predmetu výstavy závisí veľakrát od spoločenskej objednávky, ale rozhodujúcim faktorom, ktorý zabezpečuje výber a kvalitu ponúkaného je predovšetkým vzdelanostná erudovanosť, schopnosť a vnímavosť jednotlivých kurátorov ako hlavných a zodpovedných garantov.

Predpokladám, že práve výskum dejinných udalostí a poznanie školskej histórie, patrí k časovo najnáročnejším procesom v celej príprave výstav...

Asi je... avšak ujasniť si, ako tému spracovať a najmä napísať ju, je niekedy ešte náročnejšie, ako samotný proces bádania.  Lebo máte síce dosť poznatkov, zdrojov odkiaľ ich čerpať, ale vy z nich musíte vykresať nový, prípadne inak pojatý „príbeh“, ale zrozumiteľný, čitateľný, zaujímavý a v prípade výstavy spojený i s emocionálnym a estetickým zážitkom.

Zrejme sa mnohí kurátori zhodnú na tom, že tvorba výstavného projektu je istou skúškou ich profesionálnej komplexnosti. V čom všetkom sa musí múzejný kurátor orientovať, keď sa chce stať úspešným autorom výstavy?

Myslím si, že autorovi výstavy by malo byť zrejmé, čo chce výstavou verejnosti povedať a akými prostriedkami na to ísť. V našom prípade  výstavy o histórii školstva,  sú zväčša určené  širšej verejnosti. Preto, aby naše projekty boli úspešné, musia byť obsahovo primerane výpovedné, zrozumiteľné a zaujímavé. To sa týka aj ich stvárnenia. Preto sú dôležití ďalší ľudia,  podieľajúci sa na výsledku. Ekonóm, zabezpečujúci dostatok financií, výtvarník – architekt a grafik, ktorí vizuálne zhmotňujú daný obsah  a „dobrý šéf“ ,ktorý podporuje autora tým, že mu verí a pomáha presadzovať a vyriešiť požiadavky vznikajúce z projektu. Tak by to malo byť, ale vieme, že realita je oveľa zložitejšia...

Je náročné zosúladiť predstavy všetkých kurátorov? Spomeniete si na nejaké kuriózne situácie, ktoré v múzeu nastali pri prípravách výstav?

Ja osobne som sa nestretla s výrazným problémom v rámci kolektívnej práce. Možno občas dodržanie termínov, ale inak...sú v našom múzeu šikovní a hlavne slušní, zodpovední kolegovia. A predsa niečo; týkal sa kurióznej situácie súvisiacej s predmetom  – reálnym dedinským vozom tzv. „rebriniakom“, ktorý sme si zapožičali z Poľnohospodárskeho múzea v Nitre, na výstavu o revúckom gymnáziu z druhej polovice 19. storočia. Mal symbolizovať prostriedok, ktorým študenti z celého a nielen Slovenska, cestovali do Revúcej za vzdelaním. Do Bratislavy na nákladiaku sa voz dostal ľahko, ale ako ho dostať  do výstavných priestorov, ktoré sme vtedy mali v suteréne na priemyselnej škole v Petržalke? Po dlhšom rozmýšľaní ako na to, sme napli múzejnícke svaly, čiastočne ho rozobrali, preniesli a znovu trpezlivo poskladali. Pekne sme si pri tom zanadávali a pýtali sa  - pozor, samých seba - , že na čo a kto ten rebriniak vlastne vymyslel? Ako to však často býva pri  veciach, ktoré na prvý pohľad nepôsobia dôležito, ale stoja príliš veľa námahy,  bola z toho nakoniec „super bomba“ ! Daný artefakt sa stal zásadným pre vyznenie a celú výpoveď výstavy a povzniesol ju, dovolím si povedať do kategórie prezentácií, ktoré zostávajú v pamäti.

Proces vytvárania výstav/expozícií v sebe zahŕňa široké spektrum prác – od múzejnej, cez architektonickú, výtvarnú či stavebno-technologickú. Vieme tam zaradiť ešte ďalšie profesie? A prečo sú pre výstavné projekty prínosné z hľadiska finálneho výsledku?

Vyššie som už naznačila, že okruh ľudí naviazaní na výsledok výstavy je oveľa širší ako je scenárista, architekt, výtvarník či grafik. Ide o stavbárov, stolárov, reštaurátorov a ďalších, ktorí  vytvárajú to dielo už reálne. Ak pri nejakej nezdarenej veci nepovedia „že veď to je dobré pani alebo to už inak nejde“, máte z polovice vyhrané a môžete sa tešiť, že ste natrafili na dobrých majstrov. Pretože veľakrát práve precíznosť a remeselné detaily rozhodujú a dobrom výsledku...

V akej fáze rozpracovanosti výstavného projektu, prichádza do procesu spomínaný tím architektov a výtvarníkov?

Bolo by fajn, keby čo najskôr, možno už keď autor dokončuje scenár. Tým by vzniklo viac priestoru na ujasnenie si postupov, možností, ale i korekciu „uletených  nápadov“.  Ale zase je to o ľuďoch a zložitosti spracovanej témy v scenári... keď si autor s ostatnými spolutvorcami rozumie, sú akoby na jednej vlnovej dĺžke v chápaní výsledku diela, stačí i menej času, či konzultácií, aby sa výstava či expozícia vydarila...

Takže by sme mohli povedať, že tento tím ľudí, premieňa myšlienky a predstavy kurátorov do konkrétnej výstavnej podoby... Ide často o krátke, za to však intenzívne a fyzicky veľmi náročné obdobie. Aj napriek tomu sa mnohí kurátori zhodujú, že práve táto fáza je ich najobľúbenejšou. Je to aj Váš prípad?

Osobne, túto fázu mám veľmi rada. Proces, kedy sa scenár a predstavy s ním spojené dostávajú do konkrétnej výstavnej podoby je úžasný. Vzniká správne napätie a akási obava o konečný výsledok. Pri dobrom tíme  - ochotných ľudí sa navzájom počúvať a prichádzať s riešeniami  pri vzniknutých problémoch – tak to je to, čo ma baví ...  

Je pri výstavách nejakým spôsobom zohľadňovaná návštevnícka verejnosť? Ak áno, ako? Na čo je potrebné si dať v súčasnosti pozor?

V súčasnosti pozor? Aby výstava zaujala a tento menšinový žáner, ktorý múzea „produkujú“, bol konkurencieschopný k iným kultúrnym ponukám. Vyžaduje si to nielen obsahovo a výtvarne kvalitnú výstavu v podobe viacvrstvovo vystavaných poznatkov s možnosťou aktívneho odhaľovania, zakomponovania momentu vizuálneho či obsahového prekvapenia prostredníctvom kontrastov, audiovizuálnych foriem a pod., ale i veľmi premyslený, koncepčný, invenčný prístup v práci s návštevníkmi i v súčinnosti s celým zázemím samotného múzea. Len komplexné prístupy a ponuky môžu byť dnes úspešné a verejnosti príťažlivé.

Vy ste kurátorkou, ktorá má za sebou viacero úspešných výstavných projektov. Ste na niektorý autorský výstavný projekt Múzea školstva a pedagogiky špeciálne hrdá?

Je fajn zistiť, ako sa aj v tejto oblasti kolektív vyvíja, ako tvrdá a poctivá práca učí a ako sa s každým projektom rastie. No a, na ktorý som hrdá? Špeciálne ide o tri výstavy -  Prvé slovenské gymnázium v Revúcej. 150 rokov,  Slovenskí učitelia v odboji a v Slovenskom národnom povstaní a MŠaP 00045, ktoré vznikli v druhej dekáde pôsobenia múzea na Hálovej ul. v Petržalke. V pivničných priestoroch, kde keď niekto vstúpil, by neočakával, že ho privítajú  architektonicky i výtvarne  moderné, svieže a výpovedne príťažlivé výstavy. V nich všetko do seba priam ideálne zapadlo...

Prezradíte niečo zo zákulisia príprav výstavy? Je niečo, čo Vás ešte aj dnes dokáže v tejto múzejnej práci prekvapiť?

Ako byrokracia neuveriteľným – ťažkopádnym, niekedy až neprofesionálnym spôsobom, brzdí expozičnú činnosť (a nielen tú)... a zase ide len o ľudí, ich ochotu, schopnosti, mieru zodpovednosti a kompetentnosti...  

Trendy neobchádzajú ani výstavníctvo v prostredí múzeí a galérií. Aké najvýraznejšie zmeny ste v tejto oblasti za roky praxe zaznamenali? Ak by sme ich porovnali napr. s 90. rokmi...?

Je to predovšetkým vstup digitálnych technológií, ktoré umožňujú dynamizovať a plasticky približovať niektoré historické skutočnosti. Treba ich však projektovať citlivo, proporčne k ostatným výrazovým prostriedkom. Ďalším rozdielom, v súčasnosti prezentovaných výstav, je slušný dôraz aj na formu.

Vidieť už, ako výrazne vstupuje do projektov svojimi nárokmi architekt. Svojou neústupčivosťou sa mu veľakrát darí dosiahnuť veľmi zaujímavý, príťažlivý, výstavný výsledok, čo však stojí i isté peniaze. Som rada, že táto skutočnosť sa začína viac rešpektovať...

Múzeum školstva a pedagogiky dostalo po rokoch, predovšetkým Vašich snáh na pozícii riaditeľky, do užívania nové múzejné priestory v Devínskej Novej Vsi. V čom sa zmenia možnosti kultúrno-prezentačnej činnosti z oblasti histórie školstva v porovnaní s predchádzajúcim pôsobiskom múzea?

Budem pri tejto odpovedi veľmi osobná, nakoľko téma dôstojného umiestnenia múzea s vhodnými priestormi sa stala jednou z hlavných tém a úsilí aj počas môjho pôsobenia ako jeho riaditeľky. I moji predchodcovia vo vedení múzea vedeli, že pracovisko zamerané na dejiny spojené s  hmotnými pamiatkami, ak má plnohodnotne pracovať a prezentovať výsledky svojej práce, potrebuje adekvátne priestory. Je na škodu, že sa tento zámer podaril až po päťdesiatich rokoch. Tri generácie múzejníkov sa museli za tento čas vysporiadať s rôznymi provizóriami, ktoré uberali energiu, ktorá by sa dala využiť oveľa profesionálnejšie. Najsmutnejšie je na tom to, že až na zakladateľské obdobie, táto skutočnosť nikoho z kompetentných nezaujímala, ba si dovolím povedať, že akékoľvek návrhy a riešenia prichádzajúce z múzea v tomto smere a bolo ich nemálo, nadriadených priam vyrušovali. Ale jeden moment ich „zaváhania“ sa podarilo využiť a múzeum už niekoľko rokov disponuje historickou školskou budovou z  roku 1926, ktorá prešla i čiastočnou rekonštrukciou. Vznikol tým veľmi slušný potenciál najmä pre kultúrno – prezentačnú prácu, zameranú na širšiu verejnosť, dovtedy uskutočňovanú, až na malé výnimky, v mimoriadne  zvláštnych podmienkach.