Vzdelávanie učiteľov v minulosti
Do obdobia osvietenského absolutizmu nemôžeme hovoriť o inštitucionálne alebo obsahovo ustálených formách prípravy učiteľov. Na elementárnych školách sa vyžadované schopnosti vyučujúcich väčšinou obmedzovali na základnú schopnosť čítať, písať a počítať. Solventnejšie mestské školy boli však už obsadzované kvalifikovanejšími kandidátmi. V období stredoveku môžeme o hovoriť o kláštorných školách, ktoré zachovávali a reprodukovali aspoň základy dávnej antickej vzdelanosti.
Kvalitatívny vzostup vzdelanosti učiteľov, pôsobiacich na Slovensku, jednoznačne prináša postupné prenikanie ideí humanizmu. Na mestských školách v 16. – 18. storočí pôsobila plejáda pedagógov, ktorí získali solídne vzdelanie na zahraničných univerzitách. Ako príklad môžeme uviesť Leonarda Stöckela (1510 – 1560), absolventa Wittenbergskej univerzity (1534), ktorý z pozície rektora pozdvihol bardejovskú mestskú školu na úroveň vzoru pre školstvo v celom Uhorsku.
Rovnako môžeme hovoriť o ďalších študujúcich na Wittenbergskej univerzite: o rektorovi mestských evanjelických škôl v Kežmarku a Prešove Lukášovi Fabiniusovi-Popradskom (1530 – 1586) alebo rektorovi latinskej školy v Levoči a Kežmarku Jánovi Myliusovi (1557 – 1629). Matej Bel, profesor evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici (1708 – 1714) a rektor evanjelického lýcea v Bratislave (1714 – 1719), študoval na univerzite v Halle. Spoločným menovateľom pôsobenia uvedených pedagógov bol predovšetkým dôraz na skvalitňovanie vyučovania v duchu zásad humanistickej výchovy.
Povinnosťou miest nebolo svojich učiteľov na zriadené kurzy len vyslať, ale finančne zabezpečiť náklady na ich pobyt v sídlach normálnych škôl. Ratio educationis z roku 1806 predĺžilo kurzy na prípravu dedinských učiteľov na dĺžku jedného roka, podmienkou zápisu do učiteľského kurzu bolo absolvovanie troch gramatických tried hlavnej školy. Absolventi kurzov boli podrobení záverečnej skúške (od roku 1797), v rámci ktorej museli preukázať znalosť teoretických poznatkov a schopnosť realizovať praktické vyučovanie.
Náplň prípravy budúcich učiteľov presne konkretizoval Ratio Educationis z roku 1777 paragrafom č. 99: „Správna organizácia ľudových škôl vyžaduje, aby sa v popredných ľudových školách vzdelávali schopní a na učiteľskú službu vhodní muži. Preto riaditeľ poprednej ľudovej školy sa musí pousilovať, aby sa títo muži nevzdelávali len v tých vyučovacích predmetoch, ktoré budú sami vyučovať, alebo len v tých, ktoré sa neskôr určia, ale aby sa súčasne naučili aj spôsob, ako majú vyučovať, a aby si tento spôsob častým cvičením aj osvojili a aby svoje poznatky vedeli žiakom odovzdať. Okrem toho sa budú musieť zdokonaľovať aj v krasopise a v rysovaní rôznych figúr a budov, ďalej v základoch geometrie a fyziky, ako aj v hudbe, predovšetkým v hre na organe.“
Prvá učiteľská prípravka – preparandia v Uhorsku vznikla 2. novembra 1819 na pôde Spišskej kapituly v Spišskej Novej Vsi. Preparandiu môžeme definovať ako „samostatný ústav na prípravu učiteľov elementárnych, ľudových škôl.“
Na území dnešného Slovenska do roku 1868 vznikli okrem ústavu v Spišskej Novej Vsi aj nasledovné preparandie: Nové Zámky (1841), Trnava (1855), Košice (1856) a Banská Bystrica (školský rok 1856). Banskobystrická učiteľská preparandia vznikla vďaka iniciatíve biskupa Štefana Moyzesa – popri nemeckom a maďarskom jazyku vyučovanie prebiehalo aj v slovenčine.
Podmienkou prijatia na učiteľskú prípravku bolo absolvovanie gymnázia alebo Kráľovskej akadémie, zvládnuté dvojročné štúdium na preparandii jeho absolventov oprávňovalo vyučovať na elementárnych školách, prípadne pôsobiť na pozícii súkromných učiteľov.
V roku 1868 boli preparandie transformované do podoby učiteľských ústavov. Na základe § 81 zákonného článku XXXVIII./1868 o ľudových a meštianskych školách, vydaného uhorským snemom v roku 1868, malo byť v Uhorsku zriadených 20 trojročných kurzov pre mužov a 10 učiteľských prípraviek bolo určených pre ženy.
Základný zámer uvedenej reformy spočíval v zvýšení kvalifikácie učiteľov pôsobiacich na ľudových školách. Do roku 1918 vzniklo na území dnešného Slovenska 15 učiteľských ústavov – 7 štátnych, 5 cirkevných – rímskokatolíckych, 2 cirkevné – evanjelické a 1 cirkevný – gréckokatolícky.
V roku 1868 vzniklo na pôde Prvého patronátneho slovenského gymnázia v Revúcej tzv. trojročné učiteľské semenisko, slúžiace na prípravu učiteľov pre evanjelické elementárne školy.
Podmienkou získania učiteľského diplomu nebolo len zvládnutie samotnej látky, ale aj pedagogickej praxe. Po školskej praxi trvajúcej 20 mesiacov boli učitelia povinní absolvovať tzv. skúšku učiteľskej spôsobilosti. Od 80. rokov 19. storočia mohli absolventi učiteľských ústavov pokračovať v príprave na tzv. pedagógiách – prípravkách pre učiteľov meštianskych a vyšších ľudových škôl. Na Slovensku sa pedagógiá nenachádzali.
Napriek faktu, že štúdium na učiteľských ústavoch zahŕňalo bohatú paletu predmetov (vierouka, mravoveda, pedagogika, metodika, zemepis, dejepis, materinský jazyk, maďarský jazyk, nemecký jazyk, prírodné vedy, matematika, krasopis, telocvik, spev, ručné práce, pedagogická prax), učiteľské ústavy postupne nadobúdali čoraz výraznejší charakter nástroja systematickej maďarizácie, tlak ktorej sa podpísal pod zrušenie slovenských gymnázií. Na spomínanom učiteľskom semenisku pri gymnáziu v Revúcej sa kandidáti na učiteľský post oboznamovali s náboženstvom, hospodárstvom, zemepisom a trojicou pedagogických disciplín: výchovoveda, učboveda a spôsoboveda.
Učiteľské ústavy po vzniku 1. ČSR do určitej miery nadväzovali na obdobie Rakúsko-Uhorska. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia však boli z kategórie národných škôl preradené do kategórie stredných škôl. Charakterizovala ich taktiež koedukácia a ukončenie štúdia vo forme maturitnej skúšky.
Okrem učiteľských ústavov boli založené aj odborné učiteľské ústavy, na pôde ktorých sa v rámci dvojročného štúdia na svoju profesiu pripravovali budúce učiteľky domácich náuk a učiteľky materských škôl. Pri bratislavskom učiteľskom ústave bola v roku 1930 založená Pedagogická akadémia v Bratislave, ktorá vo forme jednoročného nadstavbového štúdia umožňovala zvýšenie kvalifikácie učiteľov ľudových a meštianskych škôl. Svojou koncepciou a podávaným vyučovacím obsahom sa približovala k modelu vysokoškolského pedagogického vzdelávania.
Podmienku absolvovania štúdia na učiteľských ústavoch predstavovalo zloženia maturitnej skúšky, po ktorej nasledovala 20 mesačná prax v ľudovej škole na pozícii dočasného učiteľa, ktorý bol po uplynutí tejto lehoty povinný zložiť rovnako ako v ére Rakúsko-Uhorska skúšku učiteľskej spôsobilosti, ktorá bola predpokladom ustanovenia na pozíciu riadneho učiteľa.
Učiteľmi meštianskych škôl sa mohli stať tí dočasní učitelia, ktorí absolvovali tri roky praxe na ľudovej škole a zložili skúšku učiteľskej spôsobilosti. Vyučovať tzv. domáce náuky resp. pôsobiť v detských opatrovniach mohli absolventky dvojročných odborných učiteľských ústavov po zvládnutí odborných komisionálnych skúšok, na základe výsledku ktorých im bolo udelené tzv. vysvedčenie učiteľskej spôsobilosti. Bolo však limitované len na detské opatrovne alebo na vyučovanie predmetu domáce práce na ľudových školách.
Vyučovanie na učiteľských ústavoch pozostávalo z troch hlavných komponentov: všeobecné predmety, umelecká výchova (kreslenie, spev, hra na hudobné nástroje) a odborná pedagogická príprava (psychológia, organizácia školy, dejiny pedagogiky zahŕňajúce diela pedagogických klasikov).
Na základe zákona č. 288/1940 Sl. z. z 29. októbra 1940 došlo k transformácií učiteľských ústavov na tzv. učiteľské akadémie. V porovnaní s predchádzajúcou inštitucionálnou formou bolo pedagogické štúdium predĺžené zo štyroch na päť rokov, v intenciách výchovy presadzovanej v „národnom a kresťanskom“ duchu došlo k zrušeniu koedukácie. V školskom roku 1942/1943 na Slovensku existovalo 15 učiteľských akadémií, pričom 8 akadémií z tohto počtu bolo neštátnych – cirkevných. Popri akadémiách fungovali dvojročné o odborné učiteľské ústavy pre vzdelávanie učiteliek „domácich náuk“ a učiteliek v materských školách.
V porovnaní s výukou na učiteľských ústavoch z 1. ČSR bola ako povinný predmet zavedená tzv. spoločenská výchova. Budúci učitelia sa na svoje povolenie pripravovali aj hospitáciou a praktickými výstupmi na cvičných školách. Zrušenie koedukácie prinieslo širšiu diferenciáciu v podobách učiteľskej prípravy žien, najmä na poli vyučovania náuky o vedení domácnosti. V súlade s ideológiou HSĽS dôležitú úlohu zohrávala náboženská výchova. Štruktúra povinných vyučovacích predmetov pozostávala zo štyroch základných tematických okruhov: všeobecné predmety, umelecká výchova, základy hospodárenia a odborná pedagogická príprava.
Obdobie po skončení druhej svetovej vojny zaznamenalo zásadnú zmenu v spôsobe odbornej prípravy budúcich učiteľov – ich vzdelávanie bolo kompletne presunuté na vysokoškolskú pôdu. Univerzitné štúdium bolo predpokladom udelenia aprobácie na vyučovanie na pôde stredných škôl už od 19. storočia. Od roku 1848 až do roku 1946 sa učitelia stredných škôl pripravovali na filozofických fakultách. Hoci najmä od začiatku 20. storočia silneli apely na potrebu vysokoškolskej prípravy pedagógov, ktorí mali pôsobiť na nižších školských stupňoch, vzdelávanie učiteľov všetkých druhov a stupňov na pedagogických fakultách vysokých škôl kodifikoval až zákon z 9. apríla 1946 č. 100 Sb., ktorým boli zriadené pedagogické fakulty, slúžiace na vzdelávanie učiteľov všetkých stupňov škôl.
Dĺžka vysokoškolského vzdelávania však nebola u všetkých študujúcich rovnaká, nakoľko štatút o pedagogických fakultách, vydaný československou vládou dňa 27. augusta 1946, diferencoval počty semestrov, ktoré museli kandidáti absolvovať: zatiaľ čo učiteľky materských škôl navštevovali len 2 semestre, učitelia národných škôl študovali 4 semestre, štúdium učiteľov meštianskych škôl trvalo 6 semestrov. Pre učiteľov stredných škôl bolo stanovených 8 – 10 semestrov pedagogického štúdia.
Zložitú viackoľajnosť štruktúry učiteľského štúdia zredukoval školský zákon č. 186/1960 Zb. z 15. decembra 1960 – okrem učiteliek materských škôl bolo opäť zavedené vysokoškolské vzdelávanie pre učiteľov všetkých ostatných stupňov. Začiatkom 60. rokov 20. storočia sa tak sústava inštitúcií slúžiacich na vzdelávanie nových pedagogických pracovníkov stabilizovala v podobe, ktorá vo svojich základných kontúrach pretrvala až do roku 1989.
Fotografie:
Múzeum školstva a pedagogiky
Slovenská pedagogická encyklopédia