Skúšky. Každý z nás vlastní množstvo spomienok na tento fenomén, nerozlučne spätý s každým stupňom školskej dochádzky. Od pohovoru pred nástupom do prvého ročníka cez prijímacie skúšky na stredné a neskôr vysoké školy až po pravidelné preverovanie žiackych vedomostí je systematická kontrola študijného pokroku trvalou súčasťou života mladých ľudí. Až časom pochopíme, že skúšanie, neraz prísne a vyžadujúce dlhodobú systematickú študijnú prípravu, predstavuje tréning na mnohé náročné výzvy, ktorým je potrebné čeliť v období dospelosti.

Nie je samozrejmosťou uvedomiť si, že hovoríme o náročnom výkone nielen pre skúšaného žiaka, ale často v nie menšej miere aj pre skúšajúceho učiteľa. Veď schopnosť objektívne posúdiť úroveň osvojenia potrebných poznatkov je výsledkom nielen odborných vedomostí, ale aj nadobudnutej pedagogickej praxe, ktorá učiteľovi umožňuje charakter samotného skúšania prispôsobiť osobnostným predpokladom zverených žiakov a študentov. Skúšky, rovnako ako aj ostatné javy týkajúce sa vzdelávania, nevznikli bezprostredne v súčasnosti, ale sú výsledkom dlhodobého historického vývoja. Kedy teda skúšanie začalo? Akú konkrétnu podobu skúšky nadobúdali v minulosti? V ktorom historickom období získali viac-menej dnešnú podobu? Na uvedené otázky sa v nasledujúcom texte pokúsime nájsť odpoveď.

Hodnotenie žiakov do polovice 18. storočia prebiehalo buď v podobe tzv. exámenov alebo niekde i školských divadelných hier, prostredníctvom ktorých žiaci a študenti verejne prezentovali nadobudnuté vedomosti. Vo všeobecnosti teda išlo o verejné skúšanie žiakov a študentov z učebnej látky absolvovanej v presne stanovenom časovom rozmedzí. Pred obdobím osvietenského absolutizmu podoba skúšania výhradne závisela od individuálne zvoleného spôsobu práce učiteľov pôsobiacich na konkrétnych školách. Centrálne usmernenie metód preverovania vedomostí neexistovalo.

Prvé štátom vypracované podrobné ustanovenia k záverečným skúškam priniesol školský zákon cisárovnej Márie Terézie Ratio Educationis z roku 1777, na ktorý v základných rysoch plne nadviazal prepracovaný druhý Ratio Educationis z roku 1806. Uvádza sa v ňom, že  slávnostných záverečných skúšok, konaných na vyšších školách na konci zimného aj letného polroka, sa mohla zúčastniť len vybraná vzorka študentov. Pre gymnáziá a gramatické školy išlo o koniec apríla a začiatok septembra, pričom druhé Ratio Educationis termín prvej polročnej skúšky mierne posunul, a to na začiatok apríla. Zmyslom verejného skúšania nebolo len posúdenie vedomostí samotných žiakov: „bude sa zisťovať nielen pokrok žiakov v uplynulom roku, ale aj usilovnosť učiteľov a ich učiteľské majstrovstvo. Súčasne sa preskúma, ako sa splnili požiadavky na školy a ich učiteľov a aké ovocie priniesli tie náklady, ktoré sa vynaložili na školy v uplynulom roku.“ Z uvedených dôvodov bolo na túto udalosť pozývané pomerne široké auditórium vrátane „popredných mužov z každého stavu“, úradných predstaviteľov mesta – sídla konkrétnej školy a v záujme zabezpečenia objektivity skúšania sa ho zúčastňovali aj rodičia samotných žiakov. Taktiež nemohli chýbať ani patróni školy, ktorí sa mali presvedčiť o dosiahnutom pokroku vzdelávania. Rovnako ako v súčasnosti, aj pred viac ako dvesto rokmi skúšanie pre žiakov a študentov predstavovalo zdroj silného stresu, umocneného verejným charakterom udalosti. Ratio Educationis v tomto smere ponúka zaujímavé usmernenie pre riaditeľa školy, ktorý mal dbať aj na „psychohygienu“ študentov pripravujúcich sa na skúšobný akt: „Deň pred slávnostnou skúškou riaditeľ opäť navštívi všetky triedy a pokúsi sa vyčítať z výrazu tvárí žiakov a z ich očí, ktoré zvyčajne prezrádzajú duševný stav, city, ktoré vyvolalo očakávanie tejto udalosti; potom žiakov vľúdne osloví a pripomenie im, aby tak, ako je to i v ostatných veciach, ani tu sa nespoliehali len na seba samých, ale očakávali dobrý výsledok skúšky od božej prozreteľnosti.“ Ako sme už uviedli, verejných slávnostných skúšok sa spomedzi poslucháčov školy zúčastnila len vybraná vzorka. Na konci prvého polroka museli všetci žiaci absolvovať neverejné preskúšanie, na základe výsledkov ktorého sa rozhodlo o postupe do vyššieho ročníka. Žiaci, ktorí súkromnú skúšku nezvládli, mali šancu svoj prospech zlepšiť v priebehu druhého polroka. Pokiaľ sa im to nepodarilo, ročník museli absolvovať znovu. Je dôležité poznamenať, že Ratio Educationis síce predstavoval záväznú zákonnú normu, konkrétne školy však na sklonku 18. a v prvej polovici 19. storočia skúšanie neraz prevádzali na základe vlastných tradícií.

Verejné skúšky – exámeny boli od polovice 19. storočia rozšírené aj na pôde ľudových škôl, kde žiaci na konci školského roka verejne preukazovali získané vedomosti. Miera úspešnosti skúšania bola vizitkou práce dotyčného učiteľa, zatiaľ čo pre žiaka dosiahnutie prijateľného výsledku predstavovalo podmienku prípadného postupu na vyšší študijný stupeň. Skúšalo sa zo všetkých predmetov od náboženstva a cirkevných dejín cez slovenský pravopis, nemčinu, maďarčinu alebo písanie až po spev a matematiku. Písomné hodnotenie žiakovej práce sa až do vydania definitívnych zákonných úprav na prelome 19. a 20. storočia v ľudových školách objavovalo sporadicky – predovšetkým v prípade záujmu o prijatie na vyšší typ školy, čo nebolo možné bez vystavenia svedectva o dosiahnutom prospechu.

Osobitnú kapitolu predstavovala kontrola prospechu remeselných učňov, ktorí prípravu na budúcu zamestnanie ukončovali vystavením učebného vysvedčenia od svojich majstrov. Pobyt učňa u majstra uzatváralo úspešné zvládnutie praktickej skúšky v podobe vyhotovenia určitého výrobku v požadovanej kvalite.

Exkurz do dejín skúšania by nebol uceleným bez bližšieho pohľadu na maturitnú skúšku, ktorá až dodnes predstavuje kľúčový moment v živote väčšiny dospievajúcich mladých ľudí. Pôvod maturity v podobe záväzného spôsobu riadneho ukončenia gymnaziálneho štúdia siaha do Pruska, kde bol tento fenomén oficiálne uzákonený v roku 1788. Na základe kráľovského ediktu sa jej absolvovanie stalo podmienkou prijatia na univerzitné štúdium.

Na území dnešného Slovenska tradícia skúšky dospelosti siaha do roku 1851. Uzákonenie maturity vyplynulo z ustanovení Návrhu organizácie gymnázií a reálok v Rakúsku (skrátene Entwurf) kodifikujúceho vytvorenie a podmienky existencie osemročných gymnázií. Táto reforma, nazývaná podľa jej tvorcov reformou Bonitz-Exnerovou, priniesla zavedenie maturitnej skúšky ako základnej podmienky riadneho ukončenia gymnaziálneho štúdia a následného pokračovania vo vzdelávaní na univerzite. Entwurf tak záväzne stanovil štruktúru a charakter maturitnej skúšky, ktorá v základných ideových aj praktických kontúrach zostala zachovaná až do súčasnosti.

Je dôležité poznamenať, že až do polovice 20. storočia maturitná skúška napriek svojej dôležitosti nepredstavovala jediný spôsob ukončenia gymnaziálneho štúdia. Zvládnutie maturity bolo nevyhnutnosťou predovšetkým v prípade, že dotyčný poslucháč gymnázia plánoval pokračovať vo vzdelávaní na univerzite. V opačnom prípade aj samotné absolvovanie gymnázia – bez maturitného vysvedčenia – umožňovalo pôsobiť na dobre platených administratívnych pracovných miestach.

Dobové dokumenty prinášajú svedectvo o náročnom charaktere tohto typu skúšky. Prvý slovenský dekan evanjelickej teologickej fakulty v Bratislave Michal Bodický vo svojom diele Rozpomienky a pamäti uvádza niekoľko zaujímavých faktov, vykresľujúcich podmienky konania maturitnej skúšky na pôde prvého slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Revúcej v 70. rokoch 19. storočia. Maturitná skúška podľa Bodického svedectva trvala 11 hodín, maturantov z jednotlivých predmetov dôkladne skúšala komisia zostavená nielen z miestnych pedagógov, ale aj zo svetských a cirkevných patrónov školy vrátane gemerského seniora, ktorý bol v tomto prípade aj predsedom maturitnej komisie. Náročnosť skúšky sa odrážala aj vo výsledkoch prvej slovenskej maturity, ktorá sa na pôde revúckeho gymnázia odohrala v roku 1868. V dňoch 2. – 6. júna 1868 museli ôsmi študenti posledného ôsmeho ročníka – oktávy – absolvovať písomnú skúšku, pozostávajúcu z prekladania latinských a gréckych textov, vypracovania slohových prác písaných v slovenčine, v nemčine a v maďarčine a z riešenia troch matematických úloh. Trúfli by ste si dnes na riešenie zadaní, ktoré dostali pri maturite v roku 1868 revúcki študenti?

  1. Preklad zo slovenského na latinské dľa Stüpfla II. článok: Kreter
  2. Preklad z latinčiny na slovenské Cicero de officiis Liber III. caput X.
  3. Z gréčtiny na slovenské Homeri Illias Carmen X. v. 144 – 190.
  4. Práca slovenská: Umenie nemá pojiť sa hrubosťou, ale s mravy dobrými a bude jedno druhému ozdobou (Amos Komenský).
  5. Práca maďarská: A mohácsi vész hatása Magyarország szellemi fejlödésére.
  6. Práca nemecká: Das Leben des Menschen gleicht einem Strome.
  7. Matematické úlohy:
  8. a) Voľno padajúce teleso prejde za prvú sekundu 15º 5´ a každú nasledujúcu o 31´ viac. Koľko stôp prejde to teleso za 25 sekúnd a jak veľký je priestor v ostatnej sekunde prejdený?
  9. b) Jak vysoká je väža, keď ju oko naše z výšky 15´ nad jej základom pod uhlom 36º 15´ 12 ̋ vo vzdialenosti 214´ vidí?
  10. c) 58³ 10,819

       24037

Verejné ústne maturity následne prebehli 22. júna 1868 v revúckom evanjelickom kostole. Z uvedeného celkového počtu ôsmich skúšaných sa len dvom podarilo zmaturovať s výborným prospechom.

Konanie písomných aj ústnych maturít postupne upresnil sled zákonných úprav z rokov 1885, 1905 a 1908. V Československu po roku 1918 písomné maturitné skúšky, konané na gymnáziách, pozostávali z vyučovacieho jazyka, nemčiny, latinčiny a gréčtiny. Súčasťou ústnej časti bola okrem uvedených predmetov trojica ďalších vedných disciplín: matematika, fyzika a prírodopis. Hodnotenie maturitnej skúšky mohlo v tomto období nadobudnúť tri stupne: 1. dospelý s vyznamenaním, 2. povoľuje sa opravná skúška, 3. reprobácia (nutnosť opravnej skúšky).

Počas éry prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) maturita pozostávala z piatich predmetov, z ktorých tri tvorili povinné skúšobné predmety: vyučovací jazyk (väčšinou slovenčina), nemecký jazyk, vlastiveda a dvojica voliteľných predmetov. V ich prípade si študujúci mohol voliť z dvoch okruhov predmetov: latinský/grécky jazyk, matematika, deskriptívna geometria alebo z druhej skupiny pozostávajúcej z trojice prírodopisných predmetov (fyzika, prírodopis, chémia).

Dôležitým medzníkom vo vývoji maturitnej skúšky predstavoval zákon č. 95 z dňa 21. apríla 1948 o základnej úprave jednotného školstva, ktorý v paragrafe č. 41 záverečnú skúšku stanovil ako nutnú podmienku úspešného ukončenia štúdia buď na gymnáziu, alebo na vyššej odbornej škole. Písomné skúšky sa v období socializmu konali z vyučovacieho jazyka, ruského jazyka a v prípade odborných škôl aj z odborného predmetu, ktorý mohol byť skúšaný v podobe praktickej skúšky. Verejné ústne maturitné skúšky, rovnako ako v prípade ich písomnej formy, pozostávali z matematiky, vyučovacieho jazyka a ruského jazyka. Voľba ostatných povinných a voliteľných predmetov sa odvíjala od konkrétneho typu strednej školy – študenti si mohli vybrať z portfólia viacerých predmetov: fyzika, chémia, biológia, dejepis a zemepis. Maturitná komisia mohla prospech skúšaných ohodnotiť nasledovnou stupnicou známok: prospel s vyznamenaním, prospel, povoľuje sa opravná skúška z jedného predmetu a neprospel.

V priebehu 70. rokov 20. storočia postupne silnie trend zavádzania maturít aj na pôde stredných odborných učilíšť, čím sa úroveň vzdelávania učňovského dorastu mala približovať ostatným typom stredných škôl. Popri maturitnej skúške však bolo nevyhnutným aj absolvovanie záverečnej učňovskej skúšky, nakoľko jej zvládnutie podmieňovalo vydanie vysvedčenia o odbornej spôsobilosti a výučného listu. Tieto dokumenty absolventa oprávňovali na výkon príslušnej profesie.

Výraznú zmenu obsahovej náplne písomných aj ústnych maturitných skúšok priniesli politicko-spoločenské zmeny v roku 1989. Povinné skúšanie z ruského jazyka po tomto medzníku nahradil dôraz na znalosť nemeckého a predovšetkým anglického jazyka. Rok 1990 priniesol aj zrušenie povinnej maturity z matematiky, čo v súčasnosti vedie k dlhodobým rozsiahlym diskusiám ohľadom vhodnosti tohto kroku smerom k pripravenosti žiaka na požiadavky praktického života. Povinným momentálne zostáva len slovenský alebo iný vyučovací jazyk a cudzí jazyk vybraný podľa preferencií konkrétneho maturujúceho študenta. Ďalšia dvojica maturitných predmetov zostáva voliteľná.

Pokúsili sme sa načrtnúť dejinný prierez vývoja fenoménu skúšok s akcentom na maturitnú skúšku, ktorá pre mladého človeka vo veľmi reálnom zmysle predstavuje vstup do občianskeho života. Ako sme vyššie uviedli, tento základný zámer nachádzame už v snahe cisárovnej Márie Terézie, ktorá nastavila zákonom vymedzené podmienky preverovania schopností jednotlivcov s cieľom systémovo regulovať ich zaradenie do pracovného života, čo prakticky trvá do dnes.  Prirodzene platí, že na základe spoločenských i pedagogicko-psychologických požiadaviek sa v procese vývoja mení konkrétna náplň a metódy uskutočňovania procesu overovania žiackych vedomostí. V porovnaní s minulosťou je ale na škodu prijatie trendu zmierňovania nárokov na skúšaných jednotlivcov, čo prináša postupne sa prehlbujúci pokles úrovne odbornej prípravy na budúce povolanie.